Je augustová nedeľa skoro ráno, krátko po 5.hod. štartujeme a začíname našu cestu na Mallorcu. Autom máme namierené do Barcelony a odtiaľ loďou do ostrovného hlavného mesta Palma, kde toto leto strávime dovolenku. Cestou máme rezervované ubytovanie vo francúzskom Mulhouse a Barcelone, cez internet kúpené lístky na loď spoločnosti Balearia. Dobrodružná cesta začína.
Slovensko opúšťame krátko pred 10h, smerujeme cez Rakúsko do Nemecka a do večera by sme mali docestovať na francúzske hranice. Cesta ubieha podľa plánu, obchádzame Viedeň, míňame Linz,s jedacími, cikacími a relaxačnými prestávkami. Prehliadneme poslednú rakúsku benzínku pred hranicami a tak sa nám výlet trochu predražuje. Nemecká diaľnica, miestami 4-prúdová, bez obmedzenia maximálnej rýchlosti, je riadny adrenalín. Našťastie v nedeľu nejazdia kamióny, ale aj tak je premávka dosť hustá. Podvečer stojíme asi polhodinu v zápche, neskôr míňame príčinu zdržania – rozbitú motorku a kôpku zloženú z prilby, motorkárskych čižiem a iných drobností... Posledný úsek cesty nám zase znepríjemní nikeoľkonásobné presmerovanie do protismeru kvôli oprave diaľnice, takže po 5km striedame jazdu v kolóne s voľnejším pohybom v 2 pruhoch. Krátko pred 22h sme v cieli, malý hotel v historickej budove má pre nás pripravené 4 postele. Na recepcii vyfasujeme mapu, ideme si obzrieť neďaleké centrum, deti si pobehajú na nočnom vzduchu, obzeráme templársky kostol a smejeme sa na smerovkách na Reunion.
Na druhý deň ráno urobíme ešte nutný nákup – čerstvé ficelle a vodu. Vyrážame smerom na juh, cestou sledujeme meniacu sa krajinu, v Lyone vkĺzneme do podzemia medzi dvoma strašidelne vyzerajúcimi čiernymi vežami a v Nimes naberáme smer Španielsko. Do Barcelony prichádzame okolo 22h, ale míňame odbočku v tuneli, kde GPS navigácia stráca signál, takže 3/4 hodiny hľadáme náš hotel. Cestou ešte stíhame dať vycikať dievčatá pri stromčekoch, okolo ktorých je 50x50cm nevydláždený priestor. Na druhý deň sa dozvedáme, že takéto konanie je v tomto veľkomeste prísne zakázané a pokutované sumou od 190€. Naši sprievodcovia nám ukazujú na druhý deň v centre veľké tabule s cikajúcim panáčikom, kde je napísané „V Barcelone je miesto na všetko, ale nie všetko je správne“. Škoda, že som si to neodfotila... Metrom sa odvezieme k slávnej Sagrada Familia, najmladší člen putuje do šatky, obzeráme a predierame sa množstvom ľudí, fotíme sa a prepletáme ulicami okolo úžasných Gaudího domov na korzo La Rambla, tepnu veľkomesta. Tam je miesto na kopec stánkov so suvenírmi, živé sochy, reštaurácie, kaviarne.
Dávame si obed, zmrzlinu,motáme sa uličkami, obzeráme akýsi kostol a kráčame do prístavu. Pôvodný zámer bol vyviezť sa lanovkou, ale 2-hodinová šora pod budovou v tvare žraločej plutvy nás odrádza. Pešo sa teda presúvame popri mori k soche Krištofa Kolumba, v budove lodnej spoločnosti vymieňame potvrdenia z internetu za palubné lístky – 1 pre auto a 5 pre posádku na cestu tam a ďalšia sada na cestu späť. Informujeme sa, kam máme 2 hodiny pred vyplávaním prísť, odpoveď je nejasná. Vraciame sa teda metrom do hotela, cestou zase doplníme proviant a po 20. hod. vchádzame cez kovovú kruhovú bránu do prístavu. Po 20 minútach čakania nás príde usmerniť prístavný pracovník, aby sme sa premiestnili do iného radu áut. Zaradíme sa teda, ďalší človek v reflexnej veste kontroluje palubný lístok pre auto, zakladá ho za stierač, pozrie doklad vodiča, iné ho nezaujíma. Čakáme, kým vylodené kamióny vypravia na cestu. Osobných áut stále pribúda, stmieva sa.
Obzeráme ten kolos, ktorý kotví pár metrov vedľa, predstavujeme si ako to tam bude vyzerať a rozdeľujeme si nutnú batožinu, ktorú berieme so sebou do kajuty. Konečne sa autá pohýnajú, nás preradia do skupiny s vyššou výškou, ale predsa sa dočkáme a vliezame do útrob lode. Je tam hluk a horúco, rýchlo vystupujeme, každý uchmatne pridelený kus batožiny a ponáhľame sa z paluby číslo 2 smerom hore po úzkych schodíkoch. Chlapčiatko odhodlane šliape, ale zdržuje všetkých za nami, tak ho beriem na ruky k 2 taškám, ktoré už nesiem a za veľkého protestu ho vynášam na palubu číslo 7. Na recepcii dostávame kľúč od kajuty o poschodie vyššie, kde sa konečne zložíme, osprchujeme a chystáme na spánok. Zvedavci korzujú po lodi a obzerajú ten zázrak, ja som rada, že konečne môžem zaľahnúť. Vyplávame 30 minút po plánovanom odchode, človek na motorke obchádza loď a uvoľňuje laná. Celkom som rada, že necítim nevoľnosť a na hornej výklopnej posteli sa ukladám. Malý spí v búdke pre psa, narýchlo vymyslenej – pod malým stolom, kde akurát vojde malý vankúšik, deka a on s plyšákmi. Spíme ako do vody hodení. Je streda, budím sa o 5,30 na strašné štípanie v hrdle, vzduch je suchý a v pohybe z klímy. Za pár minút búcha na dvere každej kajuty stewardka plastovou kartičkou a budí cestujúcich. Keďže spoločnosť propagovala možnosť po dohode ostať v kajute o hodinu dlhšie a dospať, neviem si celkom dobre predstaviť, ako sa to pri tom rámuse dá. Pobalíme sa a lodný rozhlas nás vyzýva v španielčine, francúzštine a angličtine, aby sme odovzdali kľúč na recepcii. Z kajút i polohovateľných sedadiel sa trúsia ľudia, niektorých opakovane vyvolávajú rozhlasom. Vyhlasujú postupne čísla palúb, do ktorých sa majú dostaviť cestujúci k svojim autám. Sme medzi poslednými, takže pozorujeme ako loď opúšťajú kamóny, cestujúcich bez áut odvážajú autobusmi. Pristáli sme vo vojenskom prístave, odtiaľ na miesto, kde strávime nasledujúce 2 týždne, je to len pár minút.
Palma de Mallorca je rušné mesto. Všade plno áut, ľudí, sem-tam palma, ktoré tu pôvodne vraj nerástli,ale ich doviezli z Kanárskych ostrovov. Po okraji mesta vedie polkruhová diaľnica, ktorá je stále plná, všetky presuny v rámci mesta i mimo nehu vedú tadiaľto. Bývame neďaleko mestečka Genova, číta sa chenova, kde sa podľa niektorých zdrojov narodil Kolumbus. Všeobecne je známe, že bol rodákom z talianskeho Janova, ktoré má v taliančine rovnaký názov ako miestna Genova. Len je o dosť známejší. No pre Mallorcu svedčí viac faktov: Krištof bol Španiel, prečo by sa mal narodiť v Taliansku? Chlapec zo sirotinca študoval v námornej škole v Portocolom, odkiaľ si vzal Kolumbus meno – Cristobal Colombo. Táto teória znie celkom vierohodne.
Nasledujúce dni trávime na cestách po ostrove, kde sme najazdili spolu vyše 1000km, spoznávame jeho rôzne tváre, každý deň sa kúpeme v mori na inej pláži. Mestská pláž v Palme na exite 8 je široká, s jemným pieskom, teplou vodou, za pekného počasia takmer bez vĺn. Nájsť miesto na parkovanie je problém, pokiaľ nezaparkujete na parkovisku hneď pri výjazde z diaľnice. Dajú sa prenajať lehátka so slnečníkmi alebo len tak ležať na osuške na piesku. Všade je plno ľudí, do mora sa treba doslova predierať, more je plytké, dá sa zájsť ďalej od brehu a nájsť si kúsok miesta pre seba. Po 2 pokusoch hľadáme niečo viac prírodné a menej zaľudnené, tak objavujeme pláž s ostrovom v Portals Nous. Schádza sa k nej po schodoch, všade je plno Rusov, premávajú sa na vodných skútroch. Ten deň je ale silný vietor a vlny, takže si z tejto pláže neodnášame lepšie dojmy.
Cez víkend ideme na výlet. V sobotu na sever ostrova k majáku Formentor, kde sú útesy a krásny výhľad, z ktorého sa toči hlava.
Samotný maják je menej zaujímavý, vnútri je predražená reštaurácia, výhľad na more žiaden. Serpentínami schádzame z kopcov k moru a kúpeme sa na krásnej pláži s jemným svetlým pieskom v tyrkysovej vode v Port de Pollenca.
Posledný bufet zavreli o 18,30, takže dopravujeme hladnú posádku do mestečka a pokračujeme v doobedu začatej narodeninovej oslave večerou v reštaurácii. Obsluha je milá, žartuje o deťoch, ktoré obhrýzajú suché bagetky, kým donesú jedlo. V nedeľu vyrážame na západné pobrežie, pozrieme si skalné okno na výbežku Sa Foradada a úžasný výhľad z kopcov smerom na najvyšší vrch Puig Major, kde je americká vojenská základňa s radarmi a vstup iba na povolenie.
To všetko cestou do vyhlásenej rodinnej reštaurácie vo Fornalutx, kde vraj robia najlepšiu paellu – miestnu špecialitu z ryže, zeleniny, mäsa a rýb. Máme rezerváciu, inak by sme vraj nenašli miesto. Z reštaurácie je krásny výhľad na kopce s terasami a olivovníkmi, jedlo je ozaj výborné. Nielen paella s morskými príšerami, ale aj králik na cibuli a vyprážané kalmáre. Po obede sa odvezieme do mestečka Soller a odtiaľ od galérie Jeana Miró dreveným vláčikom do Port de Soller. Cestou obdivujeme rodiace citrónovníky, v jednej záhrade dokonca netradične so sliepkou v tieni voňavého stromu.
Na konečnej vystupujeme, deti sa bláznia na ihrisku pod palmami a potom zamierime na okruhliakovú pláž pri prístave s veľkým kelímkom zmrzliny. Decká sa dlhý čas bavia hádzaním kameňov do vody. V mori je aj pontón,ktorý dievčatá premenovanli na tampón a z neho sa dá učiť skákať.
Pred zotmením nás vláčik odvezie späť, zase máme cestou detské ihrisko, kde najprv musíme odplašiť zúrivú mačku so spôsobmi tigra.
Je po víkende a pre nás začína týždeň atrakcíí. Dostali sme lístky do Akvária, Western Water Parku a Marinelandu. Akvárium je veľké a zo začiatku prepchaté, neskôr sa davy rozlezú. Úchvatné sú veľké akváriá so žralokmi a rajami, sledujeme aj ich kŕmenie vo vonkajšej nádrži.
Pre deti animátori robia rôzne atrakcie, jeden z nich na otázku odkiaľ sme odpovedá „Na zdravie!“ Je nám jasné, kde tento Brazílčan získal jazykový rýchlokurz. Cestou z akvária sa ešte zastavíme na pláži v meste, fúka a sú vlny, ale dievčatám to nevadí.
Ďalší deň smerujeme na pláž, kde sme dostali tip od miestneho znalca. Mali sme požiadavku, že tam majú byť stromy kvôli tieňu, nepotrebujeme hučiace bary a mraky ľudí. Pláž v Santa Ponca je taká. Blízko parku s borovicami, v korunách ktorých žijú papagáje a holuby, stromy sú aj skraja pláže, takže môžete ležať v tieni, more čisté, teplé, ľudí ako v hlavnej sezóne, veď je august, ale dá sa. Táto pláž sa nám zapáčila, dá sa tam blízko celkom rýchlo zaparkovať, tak sme sa tu vrátili ešte 2x.
Ďalší deň trávime v zábavnom Water Parku, kde sú zhromaždené všetky miestne absurdity – za zaplatené vstupné je k dispozícii zopár bazénov, tobogany rôzneho druhu s nekonečnými radmi a kopec iných atrakcií za ďalšie poplatky... aj za lehátka je treba zaplatiť, dostanete ale za ne kupón na reklamnú šiltovku alebo tašku. Dievčatá sa vybláznili zazipsované vo veľkej nafukovacej guli s priemerom asi 2m, ktorá plávala v bazéne. Zamestnanci v parku sú neochotní a podráždení, bavia sa medzi sebou, na ľudí kašlú, zoganizované to majú nafigu, zažila som veru oveľa lepšie zábavné akvaparky, v ktorých aj naozaj bola zábava. Tu nebolo nič pre najmenšie deti okrem suchých hojdačiek...
Vo štvrtok objavujeme najkrajšiu pláž na ostrove – Platja de Muro. Je to úzka dlhá pláž v nezastavanej oblasti, lemuje prvý národný park, ktorý od r. 1988 chráni piesočné duny. Dostať sa tam dá iba peši krátkou prechádzkou cez úžasne voňajúci borovicový lesík, ktorý končí dreveným mostom. More má krásnu farbu, je čistučké, aj keď je tu veternejšie ako na južnej strane ostrova. Aj ľudí je poredšie, síce sa tu prechádzajú návštevnící neďalekého strediska, ale priamo na pláži sú medzi ležiacimi 10-15m rozostupy, takže nemáme nikoho pred očami ani za chrbtom a kúsok mora pred nami máme len pre seba. Aj na túto pláž sa ešte vrátime a určite nám na ňu zostanú najkrajšie spomienky.
Nasledujúci deň trávime v Marinelande – show s delfínmi, tuleňmi a papagájmi je skvelá, deti i dospelí sa bavia, ľudia sú príjemní. Dá sa aj okúpať malom detskom bazéne so šmýkačkou a sprchami, vojsť do voliéry s papagájmi a vyjsť na malú pláž Kalí, ktorá nie je veľmi čistá a okolo 19.h tu začína beach party, tuc-tuc-tuc.
Znovu je víkend a naši sprievodcovia nemusia ísť do práce, tak nás v sobotu zavedú na juhovýchod, do zálivu Mondrago. Sú to vlastne 2 pláže vedľa seba, nádherné a neskutočne prepchaté...Do mora sa treba pretlačiť, pritom utŕžim volejbalkou do hlavy, niekto ma kopne, kúsok ďalej pláva prezervatív, veď zábava musí byť. Partia mladíkov hrá vo vode rugby, takže aj najstaršie dieťa utŕži šiškou do hlavy, krásne miesto s pokazenými dojmami. Pred zotmením sa premiestnime južnejšie do Cala Figuera, nádhernej zátoky, akoby fjordu, kde je ukotvených množstvo rybárskych lodiek so sieťami, pripravených na ranný lov. V kopcoch sa tlačia domčeky a po schodoch pomedzi ne sa dá vyjsť na ulicu. Naozaj čarovné miesto. V nedeľu predpoludním navštívime trh v nedalekom mestečku Santa María, v stánkoch sa predávajú bylinky, figy, x druhov olív a paradajok , výrobky z olivového dreva, keramika, ale sú tu aj čínske hračky a oblečenie. Večer sa vyberáme do ulíc a uličiek Palmy. Stojí tu jeden z Gaudího domov, katedrála s najväčšou rozetou v Európe, sochy Jeana Miró. V barových uličkách stretnete ľudí rôznych národností, obzeráme si zvedavo cez pootvorenú bránu luxusný interiér jedného z barov v štýle rímskych hodov – množstvo kvetov, ovocia, okázalé kreácie. Zastavujeme sa v malom pube, ktorý sa tiahne priečelím dlhého domu a ochutnávame miestnu špecialitu – pražená šunku s datľami. Okolo polnoci vystojíme rad v najlepšej zmrzlinárni na ostrove, za 80 centov mi naložia vraj malú porciu, ktorá je veľká asi ako 4 dávky na Slovensku. Také množstvo už nezvládam a polovica končí v koši, napriek tomu, že je výborná a viem, že to budem ešte veľakrát ľutovať.
Musím ešte spomenúť vnútrozemie. Je zvláštne, rovné ako stôl, obkolesené zo všetkých strán kopcami, plné chátrajúcich kamenných domčekov a malých políčok rôzneho druhu. Nekonečné monokultúrne lány tu neuvidíte. Cesta napriek tomu, že nevedie okolo rieky, či cez kopce, je kľukatá, s ostrými zákrutami. Asfaltka iba kopíruje pôvodnú cestu, kade domorodí poľnohospodári jazdili ešte nedávno na somároch. Domorodci sú nie veľmi urastení ľudia s tmavšou pokožkou, rezervovaní a nie veľmi prívetiví. Akoby im cudzinci prekážali. V cestovnom ruchu pracujú prevažne prišelci, nájdete tu všetky možné národnosti. V nie veľmi pohľadnej dedinke Sa Pobla musíme natankovať, po zaplatení a nasadnutí do auta sa ozve búchanie na kapotu a zamračená ženička nás vyháňa čo najskôr preč, lebo čakajú ďalší. Keďže sú tam iné voľné stojany, nechápeme dôvod jej nevraživosti. Benzín na ostrove je o 20% lacnejší ako na kontinente.
Po 2 týždňoch sa náš pobyt na Malorce zavŕšil a my mierime na miesto, kde sa naša cesta na ostrove aj začala. Vo vojenskom prístave kotví len naša loď, tentokrát je vybavenie a nalodenie rýchle a kontrolujú dokonca všetky lístky. Miesta máme tentokrát len na sedenie v priestore, ktorý vyzerá ako kaviareň. Na lodi nie je bazén, ani detský kútik, ktorý sme pri nočnej plavbe predtým nevyužili a deti sú smutné, lebo sa na ne tešili. 7-hodinová plavba ich začne po chvíli nudiť, všetko majú prelezené a tak si čítame knihy, asi ako jediní pasažieri. Niektorí pozerajú filmy, hrajú karty, alebo driemu na lehátkach na otvorenej palube, či v polohovateľných kreslách. Ešte za vidna sme v Barcelone, prechádzame zdvíhacím prístavným mostom, tentokrát sa nezamotáme a hladko pokračujeme v ceste k francúzskym hraniciam.
Tam nás prekvapia policajné autá so svietiacimi majákmi, ktorých význam nám dôjde až po pár kilometroch na mýtnici v Perpignan. Radíme sa k rampe, kde si vyberieme lístok z automatu, v poslednej chvíli sa zaradime nie za karavan, ale do pruhu vpravo. Pri rampách postávajú muži, čo je nezvyčajné, keďže tam nie je obsluha a autá len vojdú, zoberú lístok a odídu. Zrazu sa chlapíci tváriaci sa štýlom hlavne nenápadne zmobilizujú, vyťahujú zbrane a utekajú k vedľa stojacemu karavanu, za nimi prichádzajú policajné autá s majákmi. Nie je mi všetko jedno a som rada, že sa pri zatýkaní nemusíme zdržať ani o sekundu dlhšie a vzďaľujeme sa z dosahu možnej prestrelky. Nočná jazda pokračuje smerom na Montpellier, Nimes, Marseille, Nice. Tam schádzame za tmy z diaľnice a obdivujeme zhora nočné Monaco.
Nad ránom si pred hranicami s Talianskom nájdeme miesto na okruhliakovej pláži v Cap Martin. Nad morom vychádza slnko, pláž sa prebúdza a my dospávame nočnú jazdu.
Prichádzajú ľudia, najprv starší, neskôr aj deti, more i pláž je krásne čisté, plavčíci o 9.h otvárajú svoju búdku a na tabuľu píšu teplotu vody a vzduchu, vyvesia zelenú vlajku. More čistí od mechanikých nečistôt malá loďka so zbernými sieťovanými košmi. Vyberám sa smerom do mestečka, smerujem tam, odkiaľ nesú ľudia plné tašky a nakúpim jedlo v malej pekárni a zelovoci. Po francúzsky viem bonjour a merci, ale ľudia sú veľmi milí, ceny vysokánske. Kupujem čerstvé bagety a croissanty, jahody a marhule, niečo na cestu. S plnými taškami ma zdraví chlapík v obleku a želá mi dobrú chuť. More je úžasné, deti si zase zahádzali kameňmi, nechce sa nám odísť, ale našim cieľom je Verona. Najskôr adrenalínová jazda ponad skleníky, políčka, športoviská a mestá na pobreží, vo výške nad nimi diaľnica, most-tunel-most-tunel-most-tunel. Obdivujeme ľudský um a technickú zdatnosť, ale cesta je náročná a únavná. Keď odbočíme na Alessandriu do vnútrozemia, uľaví sa nám, aj ráz krajiny sa zmení. Víta nás zelený kraj Venetto. Vo Verone parkujeme priamo v centre v podzemnej garáži Citadella, vynovenej, výborne vetranej a organizovanej. Hneď za rohom je Porta Nuova, vstupná brána a za ňou námestie so sochou Viktora Emanuela na koni a Aréna. Stoja tam rady ľudí, čakajúcich na vstup na večerné predstavenie Carmen. Aréna žije v lete operou. Prechádzame ulicou s luxusnými obchodmi na námestie d´Erbe, obzeráme stánky so suvenírmi Made in PRC, na každom druhom je Rómeo a Júlia.
Nájdeme aj dom Júlie, stmieva sa a je už zatvorené, len cez mreže vidíme sochu a slávny balkón. Steny i brána sú pomaľované srdiečkami a popísané menami zaľúbencov.
Vidíme veľmi pekné domy i kostol z červeného a bieleho kameňa, pozrieme si rieku a vraciame sa k Aréne. Verona má príjemnú atmosféru, sedíme na lavičke a čakáme ako znejú prvé takty Carmen. Dočkáme sa však len úvodného potlesku a predstavenie nezačína ani polhodinu po avízovanom začiatku na plagátoch. Potrebujeme sa však vyspať, lebo nás čaká ešte vyše 1000km. Ráno pokračujeme, obchádzame tradične upchaté Benátky bez zdržania a dávame si plážovú pauzu v Caorle. Mestečko je oveľa rozrastenejšie ako si pamätáme spred 8 rokov, na pláži sú nekonečné rady slnečníkov a zoradených lehátok. Počasie nám však nepraje, fúka silný vietor, v mori sú vlny, vyvesené červené vlajky. Osušku za pár minút zasype piesok, cítime sa ako v púštnej búrke, deti pištia, že ich vejúci piesok pichá do nôh. Z pláže doslova zutekáme a schováme sa v našej plechovej krabici na 4 kolesách. Smer domov. Blížime sa k Alpám, v protismere obzeráme 20km kolónu dovolenkárov, ktorí sa sťahujú na posezónne pobyty. Na pobreží bolo 30 stupňov, po prejdení nespočetného množstva tunelov vystupujeme na odpočívadle a trasieme sa v kraťasoch a tielkach pri 10st. Rýchlo využijeme ponožky a bundy, ktoré sme doteraz len prevážali. Rakúsko je nekonečné, v každom tuneli treba spomaliť na 100km rýchlosť, pred polnocou prekračujeme hranice a o 3. hod. nadránom v nedeľu sme doma.
Na kolesách sme prešli takmer 6000km, po mori 450km, zopár ďalších po vlastných. Všade dobre, doma najlepšia a najkrajšie. Bolo to nezabudnuteľné dobrodružstvo.
ak vás zaujíma história, odporúčam
http://cestovanie.pravda.sk/cestujeme-za-minulostou-mallorky-drk-/sk-kcestovanie.asp?c=A050823_101756_sk_cspaniel_p22
